PODOBENSTVO O SUDCOVI A VDOVE - 29. nedeľa cez rok C

1. PODOBENSTVO O SUDCOVI A VDOVE
   Autor: Peter Kurhajec
   .docx, 15.88 KB, 4 stažení
   

   Stiahnuť

           Rozpovedal im podobenstvo, ako sa treba stále modliť a neochabovať: „V istom meste bol sudca, ktorý sa Boha nebál a ľudí nehanbil. Bola v tom meste aj vdova, ktorá k nemu chodila s prosbou: »Obráň ma pred mojím protivníkom.« Ale on dlho nechcel. No potom si povedal: »Hoci sa Boha nebojím a ľudí sa nehanbím, obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári.«“ A Pán povedal: „Počúvajte, čo hovorí nespravodlivý sudca! A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý? Hovorím vám: Zaraz ich obráni. Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (Lk 18, 1-8)

 

            V evanjeliu máme obraz sudcu, ktorý dlho odolával prosbám vdovy. Takto sa nám neraz javí Boh, ku ktorému sa modlíme. Akoby dlho kládol odpor našim prosbám. „Je snáď necitlivý a hluchý? Prehliada ma?“ pýta sa človek v zmätku. A keď dostáva niečo, o čo vôbec nestojí, má pocit, že Boh mu dáva „kamene, hady a škorpióny“, ktoré nechce. Namiesto „chleba, ryby a vajca“, ktoré si pýtal. (Lk11,9-13) A sklamaný z nevypočutia si následne vytvára nesprávny obraz nemilujúceho Boha.

            Toto evanjelium sa na prvý pohľad javí ako výzva k vytrvalosti v našich modlitbách, ako sa to aj často vysvetľuje. Keď si však uvedomíme dejinné súvislosti, v ktorých vzniklo, zisťujeme, že Lukáš, jeho autor, chce svojej generácii kresťanov povedať skôr čosi iné. Jeho súčasníci totiž s túžbou očakávali Ježišov druhý príchod v sláve. Boli presvedčení, že sa tak stane čoskoro. Čas však ubiehal a Ježiš neprichádzal. Dostavili sa pochybnosti. Príde? Kedy sa tak stane? Prečo mešká? Lukáš na tieto otázky prvej Cirkvi reaguje podobenstvom o sudcovi a vdove a hovorí: „nemôže predsa neprísť ten, ktorý to sľúbil a ku ktorému Cirkev volá dňom i nocou.“

            Jeden kňaz si v súvislosti s týmto evanjeliom spomína na udalosť z obdobia, kedy istý čas býval v Ríme s komunitou seminaristov a kňazov. Žil tam tiež jeden veľmi starý, skoro hluchý a takmer slepý kňaz. Trávieval väčšinu času v kaplnke tichým ponorením do seba – a nikdy nebolo jasné, či ide o hlbokú meditáciu, a či o ľahký spánok. Tento starý muž čas od času – najčastejšie v úplne neočakávanej chvíli – prerušil svoje mlčanie nejakým výrokom, o ktorom sa nevedelo, či to bol závan prorockého ducha alebo skôr prejav senility.

            Raz, keď sa v kaplnke čítalo pri bohoslužbe evanjelium končiace Ježišovou otázkou „Až príde Syn človeka, nájde vieru na zemi?“, ozvala sa zozadu - z hlbín starcovho meditatívneho rozprávania sa so sebou - veľmi hlasná odpoveď: „To sotva, to sotva!“

            „Vtedy“, uzatvára príhodu tento kňaz, „uprostred ťažko potláčanej salvy smiechu prítomných seminaristov – ma napadla rada smutných otázok: „Čo keby Ježiš na konci vekov našiel Cirkev, ale nenašiel by vieru? Čo keby našiel náboženstvo, ale nenašiel by to, čo hľadal – vieru? Naozaj – nájde Kristus vieru v nás, keď príde?“

Späť na výpis

Kontaktovať užívateľa, ktorý materiál nahral